Na úvod trochu faktov, emócií bude v tomto článku požehnane…. . Teo Hojč, uznávaný a rešpektovaný slovinský kouč prichádza na Spiš pred sezónou 2020/21 z kosovskej Prištiny. A hneď je to premiéra ako hrom. Rytieri zvalcujú celú ligu, berú titul aj Slovenský pohár. V nasledujúcom ročníku 21/22 odchádza Hojč do Maďarska, Spišiaci pod Svitekom končia štvrtí. Ku Hornádu sa v sezóne 22/23 vracia opäť „mág Teo“ a hneď je z toho víťazstvo v základnej časti, účasť vo Final 4 Alpsko –jadranského pohára a na konci bronzové medaily v rytierskej vitríne. A tempo nepoľavuje. Sezóna 2023/24 končí so strieborným leskom, v tej ostatnej, ozdobenej účasťou v ENBL, končia Ryteri po semifinálovom neúspechu s Interom štvrtí. Suma sumárum Novovešťania pod Hojčom skompletizovali celú medailovú zbierku a vyryli brázdu v basketbalovej Európe. V základných častiach našej najvyššej súťaže zaknihovali pod Hojčom 76 výhier, utŕžili 56 prehier. V play –off je to bilancia 19-15.
O to prekvapujúcejšie znie strohá informácia, ktorú po sezóne zverejňujú Rytieri na svoj facebooku a instagrame. „Spanilá jazda Spišských Rytierov a Tea Hojča je momentálne na konci. Za všetko ti patrí obrovské ĎAKUJEME Pán tréner,“ ohlasuje klubové sociálna siete. Okamžite, ako to už v tomto on line priestore chodí, sa pod príspevkom objavujú špekulácie, ale i množstvo „ďakovačiek“. Faktom je, že tréner Hojč na Spiši naozaj končí.
„Po mimoriadne úspešnej päťročnici klubu, na ktorej má Teo leví podiel, sme sa v klube rozhodli ísť novou cestou. Chceme sa v nej zamerať na mládež, ideme s novou filozofiou, ktorej cieľom je investovať čas aj finančné prostriedky do rozvoja našich basketbalových nádejí. Po dlhých rokovaniach na úrovni manažmentu, ale i s trénerom, sme sa rozhodli ,že nateraz naša spolupráca končí. Posledné týždne a dni to bolo mimoriadne náročné . Teo tu zanechal kusisko skvelej práce, no prišiel čas sa rozlúčiť a priniesť nový vietor do klubu. Chcem vysloviť Teovi jedno obrovské ďakujem, prežili sme spolu neuveriteľnú jazdu. Celý život je o nejakých sínusoidách, no musím podotknúť, že za ten čas, to boli prevažne pozitívne krivky. Samozrejme vyskytli sa aj pády, no klady našej spolupráce určite prevažujú. A to nehovorím len o basketbale. S pánom trénerom sme nastavili kopu procesov, ktoré fungujú doteraz a posunuli náš tím na úplne iný level. Starostlivosť o hráčov, nastavenie podmienok pre nich, na tom všetkom náš kouč participoval a patrí mu za to naša veľká vďaka a kredit. S Teom sme sa rozišli korektne s množstvom emócií, ktoré k tomu samozrejme patria. Do ďalšej kariéry mu prajeme všetko dobré, určite navždy ostane v našich mysliach, ale predovšetkým v našich srdciach“, ozrejmil Hojčov koniec na Spiši generálny manažér Spišiakov Michal Búza.
A ako túto situáciu vníma samotný Hojč? „Nebudem klamať a zavádzať, odchádza sa mi veľmi ťažko. Fungoval som medzi skvelými ľuďmi v super klube, v ktorom som cítil obrovskú podporu fanúšikov. Veľmi sa mi páčila celá organizácia v ktorej som pôsobil, dá sa povedať, že mi Spišská prirástla k srdcu. Moja dcéra bude mať do konca života v rodnom liste miesto narodenia – Spišská Nová Ves. A keď niečo ľúbiš, tak sa lúči veľmi ťažko. Na druhej strane, chápem vedenie klubu, ktoré sa rozhodlo ísť novou cestou a plne to rešpektujem. Odchádzam s hrdosťou a s pocitom dobre vykonanej práce“.
Ako sme už v úvode skonštatovali, Hojčova trénerská misia mala jednoznačne punc úspechu. Aj pre samotného Tea bolo mimoriadne ťažké vypichnúť to basketbalové naj jeho pôsobenia na Spiši. „Určite sa nedá spomenúť si len na jeden moment, lebo tých spomienok je habadej. V čerstvej pamäti mám nedávne skončené play off, kde som zažil určite najlepšiu atmosféru na tribúnach počas môjho celého pôsobenia na Spiši. Strieborná sezóna 23/24 a finále s Levicami v ktorom nás v podstate nik po základnej časti nečakal. Šialený zápas s Pardubicami, ktorý nás posunul do Final four Alpe – Adria cupu. No a samozrejme snová, moja prvá sezóna tu na Spiši, v ktorej sme získali titul aj pohár. Tých spomienok je strašne veľa, budem na ne spomínať rád, a verím, že nielen ja.“
Ako to už, nielen v basketbale, ale aj všeobecne býva, život prináša aj chvíle, ktoré by sme chceli vrátiť späť. Urobil by tréner Hojč, s odstupom času niečo inak? „Ja si myslím, že je to jedna z mojich najväčších trénerských chýb, že príliš rozmýšľam nad tým, čo by som mohol urobiť inak. Strašne ma mrzí, ak si niekto myslí, že som mu v jeho očiach krivdil. Nikdy to nebolo osobné, nebolo to mojím zámerom. Mám rád všetkých hráčov, ktorí tu podo mnou hrali a veľmi mi záleží na tom, aby som mal s každým jedným čistý stôl. A čo by som zmenil? Rozmýšľam nad tým často, ale asi veľmi veľa nie. Som hrdý na to, čo sme dosiahli, samozrejme v sezónach boli časy, kedy sme boli aj dole, no vždy sme sa dokázali spoločne z toho vyhrabať a na konci si dovolím tvrdiť, že sme dosiahli úspechy. Možno som si mal viac užiť víťazstvá, viac užiť oslavy po nich, lebo nič nie je samozrejmé. Spišská Nová Ves je nádherné miesto, okolitá príroda je fascinujúca, možno som si to všetko mohol vychutnať ešte viac. Ale je to tak ako to je, už to nijako nezmením a som rád za všetko, čo som tu medzi týmito ľuďmi v tomto meste zažil.“
Aj skúseného lodivoda jemne zaskočilo posezónne rozhodnutie Spišiakov, no ako sám prízvukuje trénersky chlebík je už raz taký a voči Rytierom necíti žiadnu zášť. Ba naopak projektu, do ktorého sa idú Spišiaci pustiť, drží palce a považuje ho smerom k budúcnosti za dobrý krok. “Klub ako taký si môže vybrať akúkoľvek cestu. Môžete si povedať, samozrejme s ohľadom na zdroje, že chcete byť majster, hrať Európu, nakúpite kvalitných importov a ide sa na to. Ďalšou cestou je výchova vlastných hráčov. To samozrejme trvá nejaký čas a vyžaduje si to ohromnú trpezlivosť. Je to veľmi náročné aj ohľadom špecifík, ktoré táto liga i tento región má. Ale stále je to výhradná výsada vedenia klubu povedať si ktorou cestou sa uberie. Spišiaci sa teraz rozhodli takto a ja im v tom úprimne držím palce. Vieme, že od budúceho roku liga prijala nové pravidlo ohľadom počtu legionárov, bude ich viac. Úplne ideálne je ak hrá v tíme, čo najviac Slovákov, navyše mladých a vyhrávaš. No to je veľmi ťažké. Mať domácu silnú základňu je určite pre klub prednosť, na tom sme sa s vedením zhodli hneď od začiatku môjho pôsobenia na Spiši.“
A práve téma fanúšik chytila v tomto rozhovore Tea za srdce asi najviac. „Nedá sa slovami vyjadriť aký rešpekt mám k fanúšikom Rytierov. Vždy keď mi bolo najťažšie, tak ma okrem najbližších držali nad hladinou ľudia, ktorí nám skutočne fandili. Mnohých som postretával v meste, kde mi vyjadrovali podporu, mnohí to riešili cez správy, či sociálne siete. Vždy to bola pre mňa motivácia i záväzok vrátiť im to, čo oni dávali nám, i mne osobne. Dúfam, že sa mi to aspoň z časti podarilo. Máme úžasný fanklub ŠAĽENE GEBUĽE s ktorým som zažil nezabudnuteľné okamihy. Tá symbióza bola úžasná a som za ňu nesmierne vďačný. Navyše spišský fanúšik je špecifický tým, že stojí za svojim tímom aj keď sa nedarí. Na tribúnach bolo veľmi málo negativity a to je veľmi vzácne. Tešilo ma tiež , že z roka na rok bolo v polčase na palubovke stále viac detí, že po zápase si žiadali podpisy od svojich vzorov. To ma skutočne napĺňalo hrdosťou kam sme klub, aj v tomto smere posunuli. No posun bol zrejmý takmer vo všetkom. Spolu s vedením a ľuďmi okolo sme sa snažili o postupnú profesionalizáciu a myslím si, že aj v tomto sme odviedli kusisko dobrej práce a myslím si, že sa nám podaril mega posun. Dnes je to už tak, že Spišská je vnímaná ako profesionálny klub a hráči tu majú vytvorené skutočne profesionálne podmienky. To samozrejme zvyšuje kredibilitu celej organizácie. Chalani si to medzi sebou samozrejme zdieľajú a aj klubu sa určite dnes ľahšie podpisujú hráči ako pred šiestimi rokmi. Ak by mi niekto povedal v roku 2020, že budeme v blízkej dobe lietať za súpermi, považoval by som to za nevydarený žart. A vidíte, v tomto roku sme v ENBL lietali. Samozrejme nie je to len moja zásluha, je to vizitka všetkých, ktorí to s klubom myslia vážne a bez podpory ktorých by to nešlo. Myslím si, že aj v tomto smere sa nám podarili veľké veci.“
Pod Hojčovými rukami prešlo za ten čas veľa hráčov. A aj keď Teo stále kládol na prvé miesto tím samotný, nedalo sa nám neopýtať, kto mu utkvel v pamäti najviac. „Čakal som túto otázku a úprimne nemám z nej veľkú radosť, pretože vždy je to o tíme. Tisíce malých detailov rozhoduje o tom, či budete úspešní, ako sa podarí „urobiť“ chémia, ako trafíte legionárov. Sú za tým stovky napozeraných videí, množstvo telefonátov s trénermi, manažérmi. Ale samozrejme je to aj o hráčoch. Niektorí sa vám vryjú do pamäti viac, iní menej, tak to už v tomto biznise chodí. Ak sa na to pozriem skrz talent, či kvalitu, ale aj charakter , tak sa mi vynárajú predovšetkým dve mená – Abu Kigab a Isiah Washington, ktorí sa z nášho klubu posunuli rovno do nemeckej Bundesligy. No bolo tu veľa hráčov, ktorí dali tomuto klubu veľmi veľa, Skvelý bol Delano Spencer, x – faktorom v majstrovskej sezóne bol určite Mário Ihring, či Marko Stevanovič. Pamätať si určite budeme aj na comebacky Lautara Lopeza, ktorý tímu určite veľa dal, i keď mne osobne dal tisíce nových sivých vlasov. Bol tu Michael Fusek, ktorý bol a stále je stále rozdielovým hráčom. No je tu aj skupina hráčov, ktorá síce neohurujú štatistikami, no boli tu so mnou celý čas. Adam Antoni, Tomáš Mrviš, Viktor Juríček. Bez nich a bez všetkých ostatných, ktorých som nespomenul, by sme nedosiahli to, čo sa nám podarilo. Vážim si každého hráča, ktorý odovzdal v prospech tejto organizácie maximum a mám úprimnú radosť ak som im pomohol v rozvoji ich kariér.“
Päť rokov je dlhá doba. Za ten čas sa určite vytvorí množstvo pút, ktoré ostanú v pamäti do konca života. Aj tých mimobasketbalových. Na ktoré teda bude Teo spomínať najviac?
„V prvom rade to je veľa skvelých ľudí, ktorých som spoznal. Či už vo vedení klubu, alebo na lavičke, kde som si vytvoril až „rodinné“ vzťahy so svojimi asistentmi. Ľudia totiž robia klub a úprimne hovorím, že mi budete všetci chýbať. Ako pravý Balkánec mám rád kávičku, či dobré jedlo a aj v tomto smere som si našiel v Spišskej svoje miesta, kde sa budem rád vracať. Milujem novoveské námestie, stále ma aj po tých rokoch vie jeho krása ohúriť. Možno stokrát som bol na Tomášovskom výhľade, je to skutočne nádherné miesto. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale bol som tu skutočne rád. A tak len naposledy veľká vďaka za všetko Spišská Nová Ves. Nebudem hovoriť zbohom, oveľa radšej použijem slovo dovidenia.“
A na záver mi dovoľte jednu osobnú poznámku. Už 30 rokov pôsobím ako novinár. Urobil som stovky rozhovorov s rôznymi respondentmi , no takýto emotívny rozhovor ma skutočne dostal. Počas neho sa nám obom tlačili do očí nevykotúľané slzy, čo svedčí o tom, že pán tréner Teo Hojč je nielen výnimočný tréner , ale aj skvelý človek. A tak si na úplný záver pomôžem úryvkom textu legendárnej skupiny Elán. „Keď muži plačú je to zlé . Dopijú fľašu, čert to ber. Hrdí a bez hlasu, ich oči suché sú. Len v srdci skrývajú pár sĺz.“ Adijo Teo.
Oliver Búza
