Keď sa na palubovke Spišským Rytierom nedarí a škrípe to aj na tribúne, tak sa do ticha stále a nezameniteľným spôsobom ozve spolu s burcujúcom potleskom jeden hlas . DEFENSE zakričí, roztiahne ruky v potlesk a vlieva morálku do tímu. Mnohoročný masér družstva, chlap ktorý prežil všetkých trénerov, namiešal tisícky energetických drinkov, vyhnal únavu zo svalov stovkám hráčom. Nik v hale mu nepovie inak ako UJO FERO, milovník hubárskych výletov, cestovania, dobrého jedla, či plávania – František Palušák.
„K basketbalu ma pritiahol nebohý Vlado Jasenčák spolu s mojim synom Matejom, ktorý začal niekedy v roku 1991 hrávať ako malé dieťa basketbal. V tom období som mal ťažký úraz, ktorý skončil až invaliditou, takže po rekonvalescencii som sa mohol začať plne venovať trénerskej práci s mládežou. Urobil som si trénersky kurz a ani som nevedel ako, a už to šlo. V kategórii prípravka a vyššie sme sa stali trojnásobnými majstrami Slovenska. Razím poľskú zásadu, že pri mládeži by mal tréner ostať maximálne tri roky, pretože s chybami trénera „rastie“ aj hráč. A každý máme chyby, bezchybný kouč je utopia. Tak som prešiel ešte v pozícii asistenta nejaké ročníky a v roku 2007 som dal trénovaniu zbohom,“ spomína na svoje začiatky, ktorým už poriadne narástla brada ,62 ročná ikona spišskonovoveského klubu.
No keďže deravé koše mu prirástli k srdcu a k palubovke ho stále ťahalo, nasledoval „prestup“ k masírovaniu. Držiteľ ôsmich prestížnych certifikátov masérskej školy v Turčianskych Tepliciach, absolvent kurzu športovej masáže v ďalekej Moskve začal v roku 2011 masírovať, vtedy už , extraligový tím mužov. Jeho skúsenými rukami prešlo stovky hráčov a Ferovi bolo veľmi ťažko vybrať toho naj. „Veru bolo ich veľa. Vždy je to o vzájomnej komunikácii a vybudovaní si akejsi dôvery. Ak si hráč ľahne na môj stôl, musí mi dôverovať, musí pochopiť, že mu chcem pomôcť. Nie každý hráč to dokázal, no zväčša sme si našli spoločnú reč. Veľmi dobre sa mi spolupracovalo s Patrikom McGlynnom, on bol absolútny profesionál, dobre sa mi robilo aj s Lautarom Lopezom, či Aaronom Thomasom. Keď Thomas zo Spiša odchádzal povedal mi, že mal predo mnou totálny rešpekt, čo vždy poteší. V tíme musí byť disciplína a ja si ju aj na masérskom stole vyžadujem. Bez toho to jednoducho nejde ani v civilnom živote. Tých hráčov bolo naozaj veľa, výborným parťákom bol Marko Stevanovič, či Delano Spencer. No mojim miláčikom je Adam Antoni a v neposlednom rade Ivan Židzik. Minule sme so „Židzom“ žartovali, že ak ostanem na ďalšiu sezónu, tak ostane aj on. Všetci sú to moji chlapci, mne až slzička niekedy vybehne keď sa po lete znova vidíme a zasa ideme do toho,“ menuje najväčšie plusy svojej práce.
UJO FERO je známy tým , že hoci po anglicky vie minimum nejako záhadne mu všetci legionári rozumejú. S Rytiermi pred dvoma rokmi dokráčal až na vrchol, no zisk majstrovského double sa mu máli. „Vždy a vo všetkom musíte mať tie najvyššie ambície. Double už máme, chceme triple. Nesmiete sa zastaviť a povedať si, že to stačí udržať. Musíte si nastaviť ten najvyšší cieľ. Vyhrať ligu, Slovenský pohár aj európsku súťaž. Tam musíme smerovať. Skromne, no zároveň hrdo. Nastaviť sa tak pred sezónou v hlave, v srdci a ono sa to možno podarí. Len musíte mať cieľ, musíte mať ambíciu, bez toho to jednoducho nepôjde. Ja som niekedy závodne plával a v Trnave, kde som „drel“ bazény sme mali trénera , ktorý mal na stovku voľným spôsobom jasnú taktiku. Prvá 50 – tka naplno a potom mierne pridávať až do cieľa. A o tom to má byť. Vyhrať prvý polčas a v to druhom pridať ako sa dá a zničiť súpera. Len tomu musia všetci veriť,“ dodal syn nemeckého otca a českej mamky.
A jasno má aj v tom, ako by mala vyzerať slovenská liga. „V našej lige je priveľa legionárov. Jednoznačne by som zaviedol limit na ich počet, inak sa slovenský basketbal neposunie nikam. Vezmime si aktuálneho majstra Česka, Opavu. Mali jediného importa a vyhrali českú ligu. A vieme kde je český a kde je slovenský basket. Problém máme aj s mládežou a hlavne s tým, že v mestách kde je gro vysokých škôl sa nehrá extraliga, teda okrem Bratislavy. Košice, Prešov, Žilina, Trnava, veľké krajské mestá sú bez vrcholového basketbalu. My sme tu vychovali kopu nádejných chlapcov, ktorí sa však po odchode na vysokú školu jednoducho stratili. A to je pre slovenský basketbal veľká škoda,“ uzavrel zaujímavý rozhovor človek bez ktorého si tím Spišských Rytierov jednoducho. predstaviť nevieme.
Oliver Buza
